Tajomstvo stromov - objať a nič viac.

Stromy,

tieto nádherné láskavé zelené bytosti, patrili odmalička k mojim obľúbeným motívom obrázkov. Kreslila som ich všetkými možnými spôsobmi, ceruzou, temperami i pastelkami. Veľmi rada ich pozorujem a fotím. V  ich listnatom alebo ihličnatom objatí som nachádzala vždy pocit bezpečia. Je krásne hladiť ich kôru dlaňou a objať ich mohutný kmeň. Dávajú pokoj, tieň, oporu,energiu a odvahu. A ja im ako poctu venujem týchto pár riadkov......

Najkrajšie na priateľstve so stromami sú ich tajomstvá. Dotknúť sa stromu dlaňou, prejsť  kontúry jeho kmeňa, stíšiť hlas a myšlienky, zavrieť oči a načúvať jeho rozprávaniu. Jeho príbehom starým stovky rokov. Za toto priateľské vypočutie, Vás strom odmení prílevom liečivej energie a hlbokým poznaním duchovných zážitkov. Vždy som sa rada utiekala k stromom. Odovzdávala im svoje radosti aj trápenia a ony mi na oplátku poskytli svoje útočisko a ich posvätný pokoj. A dodnes je tomu tak. Vďaka nim si uvedomujem krehkosť svojho bytia a silu mocnej prírody. A hoci ma pritúli každý strom, ja som si vybrala ten svoj najmilší. Je ním breza. Milujem šum jej lístia a zvuky plačúceho dreva. Jej inakosť, odlišnosť od ostatných stromov. A vlastne všetky stromy vôbec. 

Strom je symbolom znovuzrodenia. Mohutná bytosť, zakorenená v zemi, v jej hlbinách sa stýka s prameňmi vody, vďaka ktorým rastie do výšin, dosahuje neba a večnosti. Je symbolom ustavičného života v rámci kolobehu ročných období . Táto skutočnosť ma vždy fascinovala najviac. Bytosť odpradávna uctievaná rôznymi civilizáciami a našimi predkami, s mnohokrát odlišnou kultúrou, avšak úcta k nemu vždy vychádzala zo spoločného duchovného základu-  spojenie medzi Nebom a Zemou.

Viem, že doba je dnes veľmi hektická, žijeme v uponáhľanom svete presýtenom technológiami, no napriek tomu, nezabúdajme na náš prirodzený pôvod, na lásku k týmto nádherným bytostiam. K nájdeniu vnútorného pokoja a harmónie duše a tela stačí  tak málo....vojsť do lesa, stíšiť prúd plynúcich myšlienok, objať ........a nič viac.

foto a článok - zuzka mackovčáková